Súčasná moc svoju koncepčnosť a systémovosť ukázala aj tým, že zrušenie valorizácie sa uskutočnilo v priebehu niekoľkých dní bez toho, aby boli jasné úspory a dopady najmä na výsluhových dôchodcov s nižšími dôchodky. Predseda vlády tvrdil, že nebude valcovať svojou silou, ale rokovať s partnermi. Ukázal, že v prípade výsluhových dôchodcov ani jedno z týchto pravidiel neplatí. Ľudia, ktorí pracovali pre tento štát a plnili často nezmyselné nápady politikov, sa stali obeťou takzvaných úsporných opatrení, bez akéhokoľvek rokovania!
Myšlienkovú úroveň politikov najviac vystihuje práve príklad valorizácie. Pred krátkym časom bola valorizácia výsluhových dôchodkov uskutočňovaná podľa zvýšenia platov príslušníkov. Nasledovala zmena, ktorá ju odvodzovala od rastu cien a rastu priemernej mzdy, aby sa teraz opäť nadviazala na rast platov. Ideový základ všetkých týchto zmien bol len jeden, čo najviac valorizáciu znižovať. Žiadny systém, hľadanie dlhodobých riešení, ale snaha dávať čo najmenej.
Najsilnejším argumentov v prospech obmedzovania všetkých výdajov je kríza. Nie je správne spochybňovať ťažkú situáciu štátu a nie je dôvod, aby sa na riešení podieľali všetci. Jedným z problémov je ale arogantný spôsob, akým sa správajú k výsluhovým dôchodcom a druhým problémom je, že aj prístupy a riešenia nie sú rovnaké pre všetkých. Súčasne je taktiež potrebné pripomenúť, že naša krajina má aj oficiálne priznané obrovské daňové úniky, ktoré v podstate pokrývajú čiastku, ktorú je potrebné ušetriť. Táto situácia je taktiež vyjadrením schopností našich politikov, minulých aj súčasných, spravovať štát. Ako je možné, že sme sa dostali do tejto situácie a súčasne za to niekto nie je zodpovedný, nikto nenesie dôsledky. Respektíve dôsledky nesú zamestnanci, živnostníci, zdravotné sestry, výsluhoví dôchodcovia a podobná neelitná časť spoločnosti. Takže nie je celkom pravda, že nemáme peniaze. Len štát nevie získať ani to, na čo má zo zákona nárok a okrem toho si necháva utekať peniaze cez provízie a podpore rôznych pochybných „hayekovských" a podobných projektov. Potom sa obráti na tých čo majú najmenej a získa peniaze cestou najmenšieho odporu.
A práve odpor je nutný. Nespochybňujem nutnosť a správnosť právnych krokov k obhájeniu našich práv. Súčasne si ale myslím, že to nebude postačovať. Juraj Mesík varuje, že kríza sa ešte len naplno rozvinie a škrty budú vynútené. Škrtať sa bude najmä tam, kde nebude odpor: „Ak budú klásť najmenší odpor učitelia, tak dajú dolu ich platy, ak zdravotníci, tak znížia im. Ak sa ukáže, že dôchodcovia nie sú schopní bojovať za svoje dôchodky, dôjde aj na výšku penzií. Nebude sa škrtať na základe strategickej úvahy. Strategicky by sa dalo škrtať dnes, ale na to nemajú politici intelektuálne predpoklady."
Našou výhodou, ako bývalých príslušníkov ozbrojených zložiek, by mala byť schopnosť organizovať sa. Myslím, že je potrebné uvažovať aj o protestných zhromaždeniach napríklad u príležitosti Dňa ozbrojených síl 22. septembra. Slušne a dôstojne demonštrovať náš nesúhlas s obmedzovaním našich zákonných náležitostí. Pokojné zhromaždenie bývalých vojakov v uniformách pred prezidentským palácom by malo svoj význam. Taktiež je možné využívať aj rôzne verejné vystúpenia, kde politici často aj za prítomnosti bývalých vojakov a policajtov hovoria o tom, ako si vážia našu prácu. Povedať im nahlas, že najlepším dôkazom úprimnosti ich slov sú reálne kroky, ktoré sú ale presne opačné. Stručne povedané, okrem právnych krokov nás musí byť aj počuť!
Politickej moci sa s podporou masmédií celkom úspešne darí stavať jednotlivé skupiny spoločnosti proti sebe. Lekári proti všetkým, výsluhoví dôchodcovia ako paraziti a podobne. Nemáme inú šancu ako bojovať sami za seba, ale je chybou bojovať proti sebe. Len boj všetkých za svoje práva prinúti mocných zobrať peniaze, tam kde sú a nie od nás!